Naše lesy

                                                     V našej prírode

Keď čas dovolí a počasie je príjemné, či v lete či v zime moje potulky lesom sú stále príjemné.

S radosťou rád naťahujem krok. Som prekvapený keď som v lese, aké veľké množstvo vysokej zvery a diviakov stretávam. Tak ako vždy objavím lesnú cestičku a tam stretnem zajacov a hlavne srnky. Postojím na mieste bez pohnutia a zver príde neuveriteľne blízko. Stačí , aby zavial slabý vietor odo mňa k zveri a hneď sa dá na útek, splaší sa. Môj zápach zachytí zver a už jej niet. Nemám najmenšiu šancu vybrať fotoaparát a zachytiť niečo také, to by som sa musel pohnúť a je po zábere. Keby som chcel niečo také zachytiť potreboval by som sa schovať do senníka, alebo do nejakej drevenice v lese. Na druhej strane je veľmi príjemné prespať v senníku či v nejakom zrube v lese. Treba na to odvahu a kľudnú myseľ, potom sa ľahšie prekonáva a ráno sa vychutnáva ďalší deň. Je jedno či prší či svieti slnko ten pocit sa nedá opísať. Je otázne či sa stromy môžu rezať celý rok alebo určité mesiace v roku. Stretávam sa často v lesoch kde pilčíci doslova súťažia, ktorý zreže viac stromov. Nie sú stromy ani označené nijakou farbou nič na nich nie je a padajú jeden za druhým. Priznám sa je mi ľúto nad takýmto prístupom k prírode. Nie je čudo keď vidím na veľa kopcoch vyrezané dlhé pásy kde chýba obrovské množstvo stromov. Nemalo by to byť tak: vyrežem strom, zasadím ďalší? Takto sa len vo veľkom ťaží drevo nikde som nevidel, aby niekto zasadil mladý stromček, ktorý je náhrada za ten starý. Nie som žiadny odborník len turista, ktorý sa kochá v prírode po našich predkoch. Viem, že o lesy a celkovo o prírodu sa musíme starať. Tak nás to učili v škole. Voláme to láska k prírode. Či to už vôbec neplatí v tejto modernej dobe?Tak mi to pripadá, že sa všetko riadi iba z teplej stoličky nie z terénu. Moje skúsenosti mi vravia o tom, aby človek ktorý riadil niečo také, ktorý skutočne rozumie čo je to starostlivosť a zodpovednosť. Nevšimol som si, aby bolo v záujme pomôcť prírode aj keď ja veľa chodím do prírody a vidím v akom je stave. Neraz som natrafil na pilčíkov, ktorý si ma len obhliadli, povedali si medzi sebou, to je len turista pokračujme ďalej. Je pravda, je doba modernej techniky. Pri jej využívaní človek nadobúda veľké pohodlie. Nemusí ísť do banky, či na rôzne úrady si niečo vybaviť. Ako sa vraví všetko si zariadi z pohodlia domova, stačí pár klikov na internete. Takým istým spôsobom sa človek a hlavne mladý dostane do prírody, stačí mu ak má pred sebou obrázok z hôr. Dostať mladých ľudí a ukázať im rozdiel čo je to kysnúť a nudiť sa za PC a čo je to turistika. U kázať mladým ako sa orientovať podľa mapy v prírode, zasvetiť ich do skutočnosti to je skutočne potrebné. Nedávno som sa rozprával tak náhodne s jednou mamkou dievčatka, ktoré navštevuje základnú školu. Spomenula mi tá pani medzi rečou, že jej dcéra nevie násobilku vraj učiteľka im vravela, že im stačí ak budú mať kalkulačku pri sebe, vraj kto nemá kalkulačku stačí keď má mobil tam je tiež kalkulačka. Tak vidíme, ako vychovávame našu mládež a k čomu to speje ak dieťa nemá ani najmenšiu predstavu o násobilke. Neviem a ani nechcem si predstaviť ako sa správa mozog keď sa nenamáha. Pochválila sa mi spomínaná pani vraj sa učia jednu básničku za celý školský rok. Vraj sa básničky inač vôbec neučia. Po mojej otázke či chodia s deťmi do prírody, dostal som otázku a čo tam čo je v prírode? Som z takej otázky zhrozený. Keď takéto dieťa bude v dospelosti riadiť niečo či šéfovať niekde na nejakom poste tak odpoveď si vieme predstaviť ako to bude vyzerať. Je na nás, aby sme viedli deti k prírode a jemne ich ťahali od PC. Uvediem to na príklade, ak žiak v škole prepadne, kto je za to zodpovedný? Rozhodne nie žiak, ale učiteľ, lebo sa mu nevenoval v škole dostatočne a rodičia, ktorý sa o dieťa starajú a majú mu pomáhať ak je slabší v učení. Tak to je aj s našou prírodou aj naším prístupom k nej.